Škoda Fabia I facelift. Motor 1.2 HTP, 40 kW, päťstupňový manuál. Keby ste toto dnes povedali nahlas na parkovisku pred ktorýmkoľvek dealerstvom, buď Vás vysmejú alebo Vám dajú prospekt s ponukou operatívneho leasingu. Ale pred dvadsiatimi rokmi? Toto auto bolo sen.

Nie sen typu „raz budem mať Porsche“, ale sen typu „raz už konečne nebudem jazdiť v Žiguláku, čo pri daždi kvapká za čelné sklo.“ Fabia bola symbol toho, že Slovensko už nie je len bývalý blok. Už sme boli čerstvo v EÚ, mali diaľnice (teda štúdie realizovateľnosti) a konečne aj auto, ktoré nemalo ručičkové hodiny miesto palubovky.

Felícia bola ešte len lístok do lepšieho sveta. Fabia bola už jeho realizácia. Nie dokonalá. Ale naša. Zdieľaná platforma s VW Polo či Ibizou znamenala, že sme si konečne kúpili auto, ktoré malo volant, čo nehrdzavie, a výbavu, ktorá obsahovala aj niečo iné než popolník.

Lenže... v reálnom Západe bola Fabia auto pre fleetových zákazníkov a opatrných dôchodcov. Nie symbol technologickej revolúcie. Západ si Fabie kupoval ako rodinný darček k okrúhlemu jubileu, alebo auto do zálohy. My sme si na ňu brali spotrebný úver, alebo celoživotné úspory. A verili sme, že toto je už „tá Európa“.

1.2 HTP. Legendárny motor – nie pre výkon, nie pre zvuk, ale pre to, že nikdy neprestal existovať. 40 kilowattov, tri valce a zvuk ako kuchynský robot. Zrýchlenie z nula na sto? Možno... Ale jazdil.

V meste to ako-tak šlo. Mimo mesta? Trpezlivosť, pokora a dostatok priestoru na predbiehanie. Alebo nepredbiehať vôbec. Aj tak by ste nikoho nedobehli.

Ale bol spoľahlivý, jednoduchý a (na naše pomery) moderný. A čo je dôležité – na rozdiel od väčšiny vodičov, sa nesnažil tváriť, že je niečo viac.

Fabia v úplnom základe bola ako vojenský výcvik. Švihadlá otvárali okná. Rádio si montujte sámi. Volant síce máte, ale zákruty neodpustí. Výbava „úplné nič“, ale vtedy sme tomu hovorili „základná“. A nik sa nesťažoval.

Nie preto, že by sme boli skromní. Ale preto, že dovtedy sme nič lepšie nepoznali. Táto Fabia bola prvé auto, ktoré si niekto kúpil nové. Sám. A nebola to Lada. To stačilo.

Fabia 1.2 HTP dnes neohúri ničím. Ale keď ju zbadáte – bez tuningovej masky, bez fólií, bez čínskych puklíc – niečo vo Vás sa pohne. Lebo toto auto bolo všade. Babka ho mala. Otec tiež. Niekto ju dostal ako služobné. Niekto v nej jazdil na svadbu. A niekto v nej proste len mlčal, lebo rádio nebolo.

A teraz? Už ju takmer nikto nemá. Nie preto, že by sa pokazila. Ale preto, že s ňou všetci zostarli. A nik ju nestihol zachrániť.

Ak dnes nájdete zachovalú Fabiu I v základnej výbave, nekupujete auto. Kupujete časový portál. Do doby, keď sme boli hrdí na málo. Keď sme sa tešili z plastu, ktorý nevŕzga. A keď 54 koní znamenalo „konečne nemusíme opravovať spojku každé tri mesiace.“ To auto možno nemalo dušu – ale dnes má príbeh. A to je viac než väčšina moderných áut, čo si myslia, že budú mať príbeh tiež, lebo ti vedia prehrať Spotify.