Veru, je to tak. Podľa štatistík, internetu aj samotných obyvateľov Rumunska, je táto krajina podstatne nižšie v hospodárskom raste ako Slovensko. To už je čo povedať, nakoľko u nás sa tuneluje do aleluja a nie sme schopní postaviť za 25 rokov jednu diaľnicu z Bratislavy do Košíc. Ako mi bolo povedané od taxikára v Sibiu (a zároveň som si informáciu potvrdil aj cez vyhľadávač), počet obyvateľov Rumunska sa odhaduje na 21 miliónov, no z toho 4 milióny ľudí je roztrúsených za hranicami kvôli práci. Čísla nechajme číslami, vráťme sa na začiatok roadtripu.

Na Superbe komfortne

Superb Combi 4x4 je jeden z najideálnejších áut na zdolanie 2500 kilometrov po Rumunsku. O tom som sa presvedčil hneď po zbalení piatich osôb do objemného kufra. Ani v päťčlennom obsadení sa nikto nesťažoval na nedostatok miesta, hoci na stred lavice sa postupne vystriedali všetci spolujazdci. Šofér (ja) nemá byť prečo nespokojný. Nastaví si radarový tempomat, jemne pridržiava volant a cesta z Bratislavy cez Maďarsko, až k hraniciam Rumunska ubehne rýchlo. O necelé štyri hodiny prichádzame k hraničnému prechodu Nadlac a budeme pokračovať do mesta Hunedoara.

Na hraniciach sa kontroluje letmo

Od roku 2008 sa stalo Rumunsko členom EÚ, no stále má svoju menu (LEI) a na hraniciach polícia kontroluje každé auto. Z vlastnej skúsenosti však usudzujem, že colníkovi je prinajlepšom úplne jedno, čo veziete v kufri. Vodiča vyzve, aby ho otvoril, colník letmo nazrie a potom prikáže zavrieť. Neviem, možno čakajú v batožinovom priestore migrantov, dáke vzácne zvieratá alebo plný kufor heroínu. Lebo pašeráci to takto prevážajú... Ale dobre, aspoň viem, cez ktorú krajinu je bezpečné prevážať zakázaný tovar. Píšem hypoteticky, keby som si miesto oboru novinárčiny vybral pašeráctvo.

Za hranicami sa začínam tešiť. Výborné slnečné počasie, ideme po úplne novej diaľnici A1, za ktorú sme zaplatili na hraniciach 3€ na sedem dní a k tomu nám v Superbe hrajú z miestneho rádia zahraničné hity. Diaľničný raj nám vydržal „až“ 150 kilometrov, potom sme boli nútení zísť na okresné cesty, pretože diaľnica bola ďalej ešte len vo výstavbe. Posledných 90 kilometrov do mesta Hunedoara sme začali postupne spoznávať rumunský vidiek, hustú premávku a pouličných psov.

Hrad v priemyselnom prostredí

Posledné kilometre do špinavého a priemyselného mesta Hunedoara lemujú staré opustené fabriky, do polovice rozpadnuté. Pripomínalo mi to Černobyľ. Mesto je však celkom pekné, živé a množstvo domov po ceste veľkostne pripomínali malé kaštiele. Zavítali sme sem kvôli Korvínovskému hradu. Je to najväčšia gotická stavba v Rumunsku a prvý pohľad turistu na hrad odistí pánty na sánke úst. Nielenže je obrovský, taktiež disponuje množstvom vežičiek, dvoma mostmi, 42 miestnosťami.

Bolo to sídlo množstva uhorských kráľov. Prvá zmienka o tomto hrade je z roku 1278. Najslávnejší páni boli Ján Hunyadi a jeho následník Matej Korvín. Návštevníci majú prístup takmer do každej miestnosti. Nachádza sa tu väzenie, kde bol držaný aj Vlado Tepeš (Dracula), mučiareň, niekoľko múzeí a miestností s exponátmi vtedajšej doby.

Moje osobné pocity z hradu sú pozitívne. Dokážete tu stráviť pokojne dve hodinky, pekne sa poprechádzať, urobiť si krásne zábery a dozvedieť sa niečo z histórie. Tento zážitok stojí približne 7€ pre dospelého, a asi o štyri pätiny menej pre študenta. Platiť sa však dá len domácou menou, ktorú vám ochotne na parkovisku zamenia predajcovia s nevýhodným kurzom. Teda podľa sympatií, nálady alebo podľa toho ako dobre vedia počítať. Aj za samotné parkovanie sa platí cca 2€.

Z prechádzok na hrade sme slušne vyhladli, takže ešte po ceste z mesta nasledovala naša prvá zastávka do rumunskej reštaurácie. Čašník príjemný, reštaurácia slušná, jedlo chutilo, ale kým nám ho uvarili, vypadala mi aspoň guča vlasov (nemám ich už moc). Spomínam to preto, lebo touto reštauráciou dlhé čakanie na jedlo iba odštartovalo. O siedmej večer mierime z Hunedoary na naše prvé ubytovanie schované v horách Transylvánie.

Dramatická cesta do hôr

Do navigácie Columbus v Superbe sa snažím zadať náš cieľ blízko známej cesty Transalpiny. Poarta Raiului 22, tak znela konkrétna adresa. Columbus však dané miesto v GPS nemalo zaznamenané a ani súradnice sa nedali zadať. Ešteže sme mali po ruke itinerár z Google Maps a lepší tablet, ktorý aspoň podľa súradníc vedel navigovať. Problém však nastal s naplánovanou cestou. Iba 145 kilometrov odhadol na 3 a pol hodiny cesty. Akože sorry! To kadiaľ pôjdeme?

Z našej skúsenosti sa môžete do budúcna poučiť aj vy. Z Hunedoary vedie hodnú časť cesty do Transalpiny diaľnica A1, potom sú tu asfaltové kľukaté cesty a nakoniec serpentíny. Nedá sa zablúdiť, a cesta trvá približne 1 a pol hodiny. My sme však chceli prísť z druhého konca prechodu, teda cez mesto Petrosani a potom na Transalpinu. No navigácia nám tak zblbla, že zhruba 12 kilometrov cesty nás poviedla „hlavným ťahom“ k Tau Bistra, čo je asi jediný bod v strede horského prechodu Transalpiny, ktorý väčšina GPS navigácií má zaznačené v mapách.

Z Petrosani to teda začalo byť veľmi zaujímavé. Chcete adrenalín? Tak čítajte ďalej. Deväť hodín večer, dávno zapadlo slnko, asfalt sa zmenil na štrkovú cestu s jamami a mlákami. Posádka v Superbe spozornela, všetci oči otvorené dokorán a Superb v plnej zbroji. Ideme lesnou cestou do prudšieho stúpania asi tak 10 km/h, teplota vzduchu pomaly klesá z osem na nulu (výborné podmienky na letné gumy) a sem tam vidíme na okraji cesty sneh. Začíname sa báť, ideme naozaj dobre?

Z horskej chaty sme dostali pokyny v smske, síce nás na všetko upozornili, ale aj tak sa nám nechcelo veriť, že TOTO je hlavný ťah na známu transalpinskú cestu! Vážení, aby to bolo ešte náročnejšie, 30 kilometrov sme nemali signál. V aute majte teda nachystané núdzové potraviny, rezervu v nádrži, rezervu v kufri a pištoľ aspoň s jedným nábojom, aby ste to nervové zrútenie mohli bezbolestne ukončiť. Nikdy v živote som si viac neželal, aby neprišla nejaká neočakávaná situácia ako napríklad defekt, prehriatie motora alebo vyplytvanie nafty.

Našťastie, nič také sa nekonalo, z rozbitej cesty sme dorazili konečne na asfaltovú a ďalších cca 35 kilometrov sme išli známou cestou označovanou ako 67C. Ono, keby nebol človek vybúchaný, vystrašený a vyčerpaný z tých 12 kilometrov na štrku, možno by sa mu nasledujúca cesta aj páčila. Superba som poriadne popreháňal až k jazeru Oasa. Názov absolútne nesúvisí s tým, čo nasledovalo. ĎALŠÍCH 16 kilometrov po rovnakej rozbitej ceste!!! Jedenásť hodín večer, toto zvládnu naozaj iba silné nátury. V aute sme už dávno miesto vtipkovania o upíroch, medveďoch a strašidlách zmenili náladu na mrzutú.

V každom prípade, ak nechcete zažiť niečo podobné, vyberajte si ubytovanie niekde v Petrosani, alebo priamo v Tau Bistra. Problém je, že takých hotelov je strašne málo. Naša horská chata bola však výborne vybavená. Sauna, vírivka, spoločenská miestnosť spolu s príjemnými správcami objektu nemala chybu. Aj o jednej hodine ráno sme neodmietli ponúknutý štamprlík domácej slivky. Nálada sa razom pri rozhorenom kozube zdvihla. Boli sme vo výške 1600 metrov nad morom, v krištáľovo nedotknutej prírode odkiaľ sa dajú podniknúť zaujímavé túry.

30-ročnou lanovkou na zasnežený Transfagarasan

Druhý deň po skorých raňajkách nasadáme opäť do auta s vedomím, že ideme prvých 16 kilometrov opäť po štrkovej ceste. Cez deň, keď lepšie vidíte, tak to ubehne rýchlejšie a našli sme si čas aj na pár zastávok kvôli fotkám. Vidíte ich vyššie. Následne sa napájame znova na cestu 67C. Začínam si poriadne užívať kľukaté cesty, čo bol vlastne účel cesty na Transalpinu. Superb je síce veľké kombi, avšak keď príde na agresívnejšiu jazdu, nezľakne sa.

O Transalpine však krátko. Zopár nadšencov kľukatých ciest si možno užijú túto cestu, no vôbec  sa to nedá porovnávať s Transfagarasanom. Máte tu síce aké také výhľady, ale viac vás zaujme zaostalý vidiek, domáce zvieratá prechádzajúce cez cestu a rozsiahle pastviny. Je to úplne o niečom inom. Smerujeme odtiaľto práve na Transfagarasan.

Pred dvoma rokmi sme už trasu na najznámejší horský prechod absolvovali so športovým hot-hatchom Opel Astra OPC. Na tomto výlete bol Transfagarasan cestou, a hoci cestu na vrchol vystriedala stará kabínková lanovka, za 15€ stál vidieť. Kým dole bolo sucho, hore v nadmorskej výške 2034 metrov sa ešte množstvo snehu topilo. Ako môžete vidieť z hojného počtu fotiek, zasnežený Transfagarasan stojí za pozretie. Pre dopravu je otvorený od polovice júna do polovice októbra.

Transfagarasanom ukončujeme výlety do hôr a vraciame sa do civilizácie. V podvečerných hodinách prichádzame do mesta Brašov. Turisticky najnavštevovanejšie mesto Rumunska. Pýtate sa, čo je na ňom také úžasné? Okrem toho, že námestie, kultúra a gastronómia sú na vysokej úrovni, z Brašova máte blízko k hradu Bran aj zámku Peleš! Obidva sme navštívili. V Brašove sme viac menej videli iba spomínané námestie. Určite, ak budete mať viac času, nechajte sa vyviezť mestskou lanovkou na kopec, z ktorého uvidíte nielen na mesto.

Peleš je najkrajší zámok Rumunska

Z Brašova sa na tretí deň vydávame 45 kilometrov smerom na juh. Našim ďalším cieľom bude zámok Peleš sídliaci v meste Sinaia. Odporúčam vám prísť sem skorších hodinách. Kompletná prehliadka zaberie totiž dve hodiny a zámok zavierajú už o 16:00. Peleš bol postavený v rokoch1873 až 1883 kráľom Carolom I. Návštevníci môžu na vlastné oči vidieť, že už v tej dobe sa dalo žiť luxusne. Zámok disponuje 170 izbami, asi 40 kúpeľnami, tajnou miestnosťou a elektrickým výťahom. Áno, už v tej dobe sem bola zavedená elektrika.

Osobne ma odrádzalo množstvo návštevníkov a priveľké skupiny ľudí, ktoré viedli sprievodcovia. Stáli sme na pätách, a aj to nie na svojich. Ročne tento zámok navštívia státisíce turistov. Bolo to poznať. Ale ani sa nečudujem, zámok je krásny, dosť gýčový, ale luxusný. Zbrojnica obsahuje asi 4000 exponátov zbraní, izby sú dekorované perzskými kobercami, krásnym nábytkom a ... vysávačom. Ten sme síce nevideli, ale sprievodkyňa pri výklade aj toto spomenula. Vstup pre dospelého stojí cca. 8€.

Na obed sa poberáme z Peleša na ďalší zámok, najznámejší v celom Rumunsku. Nechali sme si ho na samotný koniec, nakoľko zo všetkých by mal byť najzaujímavejší. Zo Sinaie do mestečka Bran je to zhruba ďalších 45 kilometrov po okresných a serpentínových cestách. Ani nie za trištvrte hodinu sa nám Bran ukazuje pred očami v kopci, ešte pred príjazdom do mestečka.

Na Brane po sebe turisti šľapú

 Bran bol postavený v roku 1212 ako pevnosť, a od roku 1377 sa v spisoch zmieňuje slovo „hrad“. Odvtedy vystriedal množstvo panovníkov, medzi ktorými mal byť aj Vlado Tepeš (Dracula). Zistilo sa však, že ten v skutočnosti vraj majiteľom hradu nikdy nebol. Pre návštevníkov je tento hrad však tak dôležitý, že na fakty kašlú a chcú si pozrieť, kde ten legendárny Dracula žil.

My sme prehliadku hradu absolvovali, avšak dopredu vás upozorňujem, že tu nie je toho veľa na pozeranie. Množstvo exponátov ministerstvo kultúry Rumunska z hradu odnieslo ako protest, keď sa vlastníkom hradu stal, po dlhoročných súdnych sporoch, Dominic Habsburgský, syn princezny Ileany. Ten však urobil veľa atrakcií v tesnej blízkosti hradu, kde sú draculovské atrakcie pre deti a taktiež tržnica s rôznorodým tovarom.

Druhý dôvod, prečo je niekedy vhodnejšie vidieť tento hrad zvonka, sú turisti a úzke schodiskové uličky hradu. Priatelia, ak bol Peleš preplnený ľuďmi, tak Bran bol aspoň päťnásobne. Niekedy sme mali pocit, že tam uviazneme. Nedalo sa pohnúť dopredu, ani dozadu. Je to však na vás, isto chápem tiež, že keď sa sem niekto doteperí z veľkej diaľky, chce vidieť aj hrad zvnútra.

Turda Salina – najlepšia atrakcia výletu

Našim posledným poznávacím cieľom boli dve mestá Sibiu, kde sme znova iba prespali, a potom mesto Cluj. Medzizastávku tvorila soľná baňa v Turde (Salina Turda), ktorú rozhodne neobíďte. Okrem toho, že sa nadýchate príjemného soľného vzduchu, za necelých 5€ uvidíte niečo monštruózne. Úzkymi chodbami, schodiskami a výťahmi sa postupne dostanete do hĺbky niekoľko desiatok metrov. Na výťahy sa čaká neuveriteľne dlho, takže často využijete skôr tie schodiská. Je to celkom záťaž na lýtka nôh, nakoľko vyliezate a zliezate akoby zhruba 15-poschodový činžiak.

V hlavnej časti bane nájdete kolotoč, biliardové stoly, ping-pong, bowling, plťky a kino pre deti. Chýba tu občerstvenie, ale pochopili sme prečo. Kto by tu upratoval po turistoch odpadky, ktoré by takmer isto nechávali všade, vrátane vody? Dve a pol hodiny nám bohato stačili na prehliadku, celkom vyhladnutí sme si to zamierili rovno k stánkom na bezplatnom parkovisku pred areálom soľnej bane. Odporúčame tam zájsť, ceny sú viac než priaznivé.

Bonus o rumunskej náture

Veľa ľudí má o Rumunoch a tejto krajine predsudky. Kradnú, zvieratá sa špacírujú po uliciach a mestá sú špinavé. Za celých päť dní sme videli celkovo štyri mestá (Brašov, Sibiu, Turda, Cluj), prechádzali sme cez niekoľko horských dedín a parkovali na verejných parkoviskách. Mestá boli čisté, preplnené ľuďmi. Dediny sú možno pre turistu škaredé a špinavé, ale na nás skôr pôsobili veľmi špecificky. Videli sme, že v niektorých častiach Rumunska, tak ako aj na Slovensku, ľudia žijú ešte pomerne jednoducho, pričom ich živí hlavne poľnohospodárstvo a dobytok.

A náš testovací Superb nám ostal celý, nič z neho nechýbalo, rovnako ako aj z osobných vecí. Nevideli sme ani pofidérnych vreckárov, možno len zopár bezdomovcov, ktorí ale neboli veľmi otravní. K reštauráciám zvyknú prosiť deti o jedlo, či peniaze. To bol asi jediný rušivý fakt. No nájde sa aj zopár negatívnych stránok na Rumunov.

Lenivosť je ich asi najrozšírenejšia vlastnosť. V každej jednej reštaurácii sme čakali cez hodinu na prípravu jedla. Bolo jedno, či sa čakalo na pizzu alebo nejakú domácu špecialitu. V jednej reštaurácii v Cluji sme to aj vzdali a pobrali sa do inej. Vrcholom bolo čakanie na raňajky (rozumej praženica, čaj, chleba a nejaká zelenina) v hoteli, v ktorom sme boli ubytovaní. Prosím pekne, 1 hodina 45 minút!!!

Ďalšou negatívnou stránkou rumunskej nátury sú vodiči. Bezohľadní, často netrpezliví a cez dediny si to prášia niekedy dvojnásobne viac ako je povolený limit. V meste Sibiu sme si museli hľadať náhradné ubytovanie, pretože nám hotel nerezervoval izby pre všetkých zúčastnených. Recepčný to vybavoval takmer dve hodiny, kým nám našiel náhradné riešenie. Takže sme bývali miesto päť minút od centra autom, hodných 20 minút.

Rumunsko je však napriek pár negatívam skvelá krajina. Krajina kontrastov. Sem si prídete oddýchnuť do hôr, užiť si neskutočné serpentíny na Transalpine alebo Transfagarasane, pošliapete sa v najnavštevovanejších hradoch (Bran, Peleš), poznáte rumunský vidieť aj mestá a v konečnom dôsledku si začnete na ceste späť plánovať svoj ďalší návrat sem! Stojí za pozretie, a zaľúbite si ho.