Jerguš Horský
Dizajn, ktorý hral inú ligu než technika
Renault Mégane Coupé z konca 90. rokov je učebnicový príklad toho, čo Francúzi vedia – dať autu tvár, ktorá sľubuje niečo, čo technický preukaz nedokáže potvrdiť. Línie karosérie, dynamický profil, svetlá s ostrým pohľadom – všetko kričalo: tu prichádza športiak.
A potom sa otvorila kapota a v nej 1,6-litrový štvorvalec so 66 kW. To nie je motor, to je pohonná jednotka určená na to, aby vás odviezla na schôdzku odborov, nie na predbiehanie na okreske. Rýchlosť? Skôr ilúzia. Dynamika? V brožúre áno. V realite len ak ste šli sami, z kopca a s vetrom v chrbte.
K Mégane Coupé patrila 5-stupňová manuálna prevodovka. Nie že by bola zlá – radenie bolo relatívne presné a v rámci segmentu obstálo. Lenže čo z toho, keď motor pod kapotou pripomínal zamestnanca klientskeho centra – ochotný pracovať, ale iba v rámci pracovných hodín a nikdy nie navyše? Každé preradenie bolo skôr dialógom: Naozaj to myslíš vážne? Lebo ja sa nikam neponáhľam.
Tu sa dostávame k jadru veci – Mégane Coupé nebolo o jazdných schopnostiach. Bolo o imidži. Stačilo stáť pred Priorom a vyzerať inak než šedé hatchbacky. Auto, ktoré vám nedalo víťazstvo v pretekoch, ale aspoň pocit, že by ste mohli.
Lenže ten rozdiel medzi „by ste mohli“ a „reálne môžete“ bol obrovský. A každý, kto si sadol do auta s očakávaním športovosti, skončil s pocitom, že namiesto maratónca dostal bežca, ktorý zabehne dve dĺžky a vyťahuje z vrecka červenú Spartu.
Aby sme však nekrivdili – Mégane Coupé vedelo byť aj niečo viac. Existovala verzia s 2,0-litrovým motorom, ktorá už vedela pohybovať karosériou s väčšou dávkou dôvery. A potom prišla rally scéna, kde sa zrodila legenda: Mégane Coupé Kit Car Maxi.
Široké blatníky, aerodynamické krídla, agresívny postoj. Tam už nešlo o ilúziu, ale o reálnu zbraň na asfaltových tratiach. A to je práve kontrast, ktorý robí verziu 1.6 tak trochu trápnou – vyzerala, akoby patrila do rodiny, no v skutočnosti bola len vzdialený bratranec, ktorého nikto na oslavy nepozýva.
Francúzi nikdy nemali problém s naladením podvozkov. Aj Mégane Coupé malo v sebe kúsok šarmu. V zákrutách sa správalo solídne, predvídateľne, a keď ste mu dali šancu, vedelo vám naznačiť, že má na viac. Ale motor bol vždy limit. Podvozok bol pripravený na tanec, no kapela v motore hrala len pomalé valčíky.
Renault Mégane Coupé 1.6 z roku 1997 je dnes youngtimerom, ktorý má hodnotu hlavne nostalgickú. Pre niekoho to bola vstupenka do sveta „aut, čo vyzerajú rýchlo“, pre iného len neúspešný pokus o športový imidž.
Ale pravda je taká, že na jeho čaro si musíte zapojiť fantáziu. V základnej verzii nikdy nebol športiak. Bol to skôr kostým športiaka – a ako každý kostým, vyzeral dobre len z diaľky.
