Každé leto sa scéna opakuje. Slnečné počasie, prázdnejšie cesty a ľudia, ktorí si sadnú na motorku s pocitom slobody. Nie je na tom nič zvláštne. Jazda na dvoch kolesách má svoje čaro – vietor vo vlasoch, ticho za helmou, spojenie s cestou, ktoré auto nikdy neponúkne.

Ale z pohľadu človeka, ktorý už 24 rokov pracuje na urgentnom príjme v bratislavskej nemocnici, tento obraz vyzerá inak. Veľmi inak.

Motorka ako obraz z nemocničnej chodby

Nie je to o strachu. Ani o predsudkoch. Len o skúsenosti, ktorá sa opakuje. Niekedy stačí jedno zlé rozhodnutie. Jedna chyba. Príliš veľká rýchlosť. Zanedbaná prilba. Nedbalosť iného vodiča. A výsledkom je nehybné telo na stole a matka na chodbe, ktorej výraz sa nezabúda.

Ten pocit – keď sa z mladého chalana stane niečo, čo už nepripomína človeka, ktorý ráno sadol na motorku – zostáva. S človekom, ktorý to zažíva znova a znova.

Nie všetci pri nehode zomrú. A nie vždy je smrť tou najtvrdšou možnosťou. Niektorí prežijú, ale so zlomenou chrbticou, poškodenou miechou, trvalým poškodením mozgu. Zostávajú pri živote, no bez pohybu, bez reči, bez samostatnosti.

Aj s najlepšou starostlivosťou sa nedá všetko opraviť. Niektorí mladí muži sa už nikdy nepostavia. Niektoré dievčatá, ktoré sa viezli vzadu, odvtedy dýchajú len vďaka prístrojom.

A medzi tým sú tí, čo chceli len „vyvetrať hlavu“, alebo sa previezť na krátkych pár kilometrov. K večeri sa však už domov nevrátili.

Pri pohľade na motorkára v teniskách a tričku človeku, ktorý pozná následky, napadne veľa vecí. Ale už ich nevyslovuje.

Nie preto, že by súdil. Len vie, ako málo stačí, aby sa jazda zmenila na tragédiu. Reflexy, výbava ani skúsenosti nie sú vždy zárukou bezpečia. Brzdy nezabránia zrážke, ak niekto vbehne do cesty. A prilba nie je všemocná. Miechu, panvu či pľúca neochráni.

Motorka nie je nepriateľ. Ale svet, v ktorom sa pohybuje, nie je dokonalý. Mesto, premávka, iní účastníci cestnej dopravy, chyby, nepozornosť, fyzika… to všetko vytvára kombináciu, ktorú nemožno kontrolovať.

A hoci sa jazdci cítia silní, skúsení a pripravení, realita na oddelení urgentného príjmu hovorí iným jazykom. Príbehy, ktoré sa tam odohrávajú, zvyknú byť tiché. Ale nezabudnuteľné.

Motorka pre niekoho znamená životný štýl. Pre iného spomienku, ktorá nikdy nevybledne. A pre lekára, ktorý sa roky pozerá na dôsledky len fakt, ktorému už netreba pridávať emóciu.

Nie je to výzva. Ani apel. Iba skúsenosť, ktorá ostáva. A možno aj dôvod zamyslieť sa, než zhasne semafor a zaberú spojku.