Ivan Kutálek
Prvý rozdiel je zjavný už na pohľad. V súčasnosti sa motorové oleje predávajú v plastových fľašiach, no pred sedemdesiatimi rokmi boli bežné plechovky. Možno práve zub času zapríčinil, že má olej po toľkých rokoch tmavozelené kalné sfarbenie oproti modernému oleju, ktorý je naopak číry a svojou farbou pripomína jablkový džús. Môže ísť o rozdielne zloženie, ale aj o skorodované čiastočky kovu, ktoré sa do oleja uvoľnili z jeho obalu.
Autor priloženého videa začal praktickým pokusom. Obe vzorky olejov zahrial na teplotu 210 °C. Po dvoch hodinách nechal oleje vychladnúť a pomocou váhy porovnal, koľko sa z nich odparilo. Výsledkom bola strata 6,63 g v prípade moderného a 9,43 g v prípade starého oleja. Percentuálne ide o rozdiel 13 % a 19 % oproti pôvodnej hodnote. Zásadnejším problémom je, že veľká časť sedemdesiatročného oleja ostala zapečená na stenách nádoby, čo by k správnemu mazaniu motora určite neprispievalo.
Cieľom druhého pokusu bolo porovnať schopnosť ochrany voči mechanickému treniu. V tomto dueli dopadli obaja viac-menej rovnako, len starý olej po sebe zanechal drobné množstvo usadenín (opäť v dôsledku zvýšenej teploty).
Pri treťom pokuse poslúžila kosačka ako testovací objekt. Počas niekoľkých desiatok minút, kým motor bežal na 3 000 ot./min, nestúpal z výfuku viditeľný dym a ani teplota hlavy valca či výfuku neprekračovala normálne hodnoty. Množstvo vodnej pary vychádzajúcej z PCV ventilu už ale normálne nebolo. Normálne nebolo ani pomerne veľké množstvo usadenín v spaľovacej komore. Oba problémy z prvého pokusu sa týmto ukázali v praxi. Ďalším zistením bola strata kompresie zo 110 PSI na 105 PSI. Predpokladám, že dôvodom sú drobné netesnosti spôsobené práve spomínanými usadeninami, ktoré sa v spaľovacej komore správajú ako brúsna pasta a zvyšujú tým trenie jednotlivých komponentov.
Posledným pokusom bol test viskozity. Tento krát boli otestované aj ,,prevarené‘‘ vzorky z prvého pokusu. Všetky z nich boli zmrazené na teplotu -40 °C. Následne boli všetky 4 nádoby naklonené pod rovnakým uhlom a stačilo už len počkať, v akom poradí začnú vzorky olejov vytekať zo svojich nádob. Prvým bol, pochopiteľne, čerstvý moderný olej. Vo veľmi tesnom závese za ním bol prevarený moderný olej – pravdepodobne sa strata 13 % vody a iných látok prejavila mierne vyššou viskozitou.
Čo sa týka zloženia, expertíza v nezávislom laboratóriu ukázala, že najzásadnejším rozdielom medzi starým a moderným olejom je obsah aditív. Moderný olej ich, pochopiteľne, obsahuje výrazne viac, čím sa vysvetľujú napr. jeho stabilnejšie vlastnosti pri vysokých alebo naopak nízkych teplotách. Druhým zásadným rozdielom je hodnota ,,TBN‘‘. Moderný olej má TBN 6.2, starý iba 0.4. Stručne
povedané, hodnota TBN vyjadruje odolnosť oleja voči kyselinotvorným procesom (kyslý olej spôsobuje koróziu motorových komponentov).
Tento test by som zhrnul slovami, že viac ako zub času hral v tomto prípade rolu technologický pokrok. Vraví sa, že v súčasnosti nie sú výrobky stavané na výdrž, ale skôr na to, aby sa hneď po vypršaní záručnej lehoty rozpadli a museli ste si kúpiť nový výrobok. Ak by sa kvalita motorových olejov za desiatky rokov nikam neposunula – isto by to bola pravda.
Rozvinutosť chemického priemyslu je dvojsečná zbraň. Jednak sa dnes vyrábajú párky, ktoré sú v podstate vhodné aj pre vegetariánov, pretože vďaka fosfátom obsahujú viac múky a vody, než mäsa – no vyrábajú sa aj palivá a mazivá, vďaka ktorým dnes motory zvládajú vyššie otáčky, teploty, výkon a nájazdy kilometrov než kedykoľvek pred tým.
