Štýl dôležitejší než výkon a dôstojnosť silnejšia než marketing

Rover 75 nebol autom pre všetkých. A možno ani nemal byť. Tento konkrétny kus z roku 2003 reprezentuje posledné výkriky britskej automobilovej elegancie, kým ju definitívne pohltila nemecká logika, kórejská ofenzíva, čínska akvizícia a trhové preferencie voči SUV.

Aj keď sa dnes vníma skôr ako jazdenka z druhej ruky s roztrhanou kožou, pravda je niekde úplne inde. Rover 75 bol koncipovaný ako vlajková loď s noblesou, ktorá mala konkurovať menším Mercedesom, BMW radu 3 a so štipkou sebavedomia aj základným verziám Jaguara X-Type. Mal byť viac než autom: mal byť vyjadrením.

Technológia z Bavorska, duša z Británie

Pod kapotou bije 2.5-litrový šesťvalec KV6 s výkonom 177 koní (v závislosti od verzie), čo nie je práve odpoveď na nemeckú konkurenciu. Kultivovaný chod, lahodný zvuk a kombinácia s 5-stupňovým automatom, ktorý radil s rozvahou anglického komorníka síce spĺňala účel, no to bolo asi tak všetko. 

Každopádne to bol ale šesťvalec. Na vývoji sa výrazne podieľalo BMW, ktoré v čase vzniku značku Rover vlastnilo. Podvozok bol prekvapivo vyspelý, jazdné vlastnosti komfortné, tlmenie akusticky výnimočne izolované.

Rover tak ponúkal viac pohodlia ako dynamiky, viac elegancie ako agresie. A to bolo možno v čase, keď automobilky pretekali v turbočíslach devízou tejto značky.

Estetika ako vzdor proti banalite

Rover 75 nevyzeral ako auto. Vyzeral ako zátišie z viktoriánskej pohrebnej siene. Chróm bol nanesený v takom množstve, že ste mali pocit, že karosériu dizajnoval pohrebný podnikateľ s umeleckými ambíciami. A interiér? Drevo, ktoré nebolo drevom. Koža, ktorá sa potila ešte pred vami. A hodiny, ktoré by sa vynímali na krbe staromládeneckého bytu.

Toto nebolo auto pre milovníkov uhlíkových vlákien a ambientného podsvietenia. Toto bolo auto pre ľudí, ktorí nosia oblek aj na benzínku. A nie kvôli póze – ale preto, že si inak nikdy neobliekajú nič iné.

Dizajnovo nešlo Roveru 75 o trend. Šlo mu o postoj. O tiché „nie“ všetkému, čo svet vtedy považoval za moderné. V čase, keď svet uprednostňoval hatchbacky s ľahkými plastmi a maximálnou efektivitou, Rover 75 povedal: „Áno, ale čo tak cigaru, brandy a debatu o politike?“ A svet odpovedal: „Nie, ďakujeme.“

Kultúrna migréna na východ od elegancie

Rover 75 bolo auto stvorené pre salón. A skončilo na sídlisku. Kým britský zákazník si ho objednával v bordovej farbe s koženým interiérom a vedomím, že k autu sa hodí aj chrt a prenájom chaty v Škótskej vysočine, ten náš ho kúpil v autobazári za cenu ojazdenej Fabie a okamžite doň vložil gumové koberce a vôňu „Everfresh by Wunderbaum“ z čerpačky.

V krajine, kde sa noblesa roky považovala za podozrivú a chróm bol znakom neprirodzene vysokého sebavedomia, Rover pôsobil ako kultúrna chyba v Matrixe. A tak si ho osvojili tí, ktorým sa páčilo, že „vyzerá luxusne“, ale pritom ani raz v živote nepoužili slovo „luxus“ ako podstatné meno.

Podvozok ich nezaujímal. Históriu značky si mýlili s Range Roverom. A prevodovku servísovali radšej modlitbou než olejom. Nie, Rover 75 nezlyhal. Len ho zrazila jazyková bariéra medzi britskou noblesou a tunajšou teplákovou realitou.

Posledné áno pred globálnym nie

Vznikol v čase, keď už aj posledný idealista v automobilovom priemysle pochopil, že dôstojnosť sa zle outsourcuje. BMW investovalo do Roveru kopu peňazí, hŕbu inžinierov a tonu trpezlivosti. A výsledkom bol Rover 75 – technicky premyslený, kultúrne ukotvený, no trhovo tragicky naivný.

Auto malo skvelý podvozok, výborne naladené riadenie a  V6 motor. Ale svet už bol inde. A zatiaľ čo konkurencia sa predbiehala vo farebnej navigácii a marketingových hyperbolách, Rover 75 stále servíroval čaj s mliekom a nadával na morálne skazenú mladú generáciu. Bol to výkrik z doby, kedy sa ešte jazdilo s rozvahou a debatovalo s gramatikou.

A ľudia, ktorí to vedeli oceniť, si ho už dávno nekupovali. Tí ostatní – no, tí si radšej kúpili Superb.

Drakkar bez mora s hrdosťou ktorá nestarne

Vikingská loď v logu značky bola poslednou metaforou, ktorú ešte nikto nezrušil. Rover 75 bol tým posledným korábom, ktorý sa pokúsil vplávať do prístavu, kde sa už dávno hral rap s DNBčkom a predávali Monster nápoje v akcii 2+1. Bol určený pre iný svet. Ale dožil v tom našom. S neoprávnenou hanbou. Bez kompromisu.

Nie je to auto, ktoré si kúpite, keď chcete niečo spoľahlivé. Ale je to auto, ktoré si kúpite, keď sa rozhodnete, že nechcete žiť podľa výpočtov, ale podľa symetrie a vety so záverom. Rover 75 nezlyhal ako stroj. Zlyhali sme my, keď sme od neho očakávali, že sa prispôsobí. Niektoré autá sa nemajú meniť. Len zmiznúť so vztýčenou hlavou.

A mimochodom... ak ste si pri čítaní tohto textu nepripadali ako v cudzom jazyku, možno vás bude zaujímať, že jeden z mála Roverov 75, ktoré neboli zohavené okolnosťami ani majiteľmi, je stále na predaj. Zachovalý kus, bez morálneho opotrebovania, so vzpriamenou kapotou a interiérom, ktorý si ešte pamätá časy, keď sa automobil navrhoval ako osobný prejav, nie produktový manažment. Cena je 5900 € — nie za plechy a výkon, ale za súhlas s tým, že niektoré veci sú hodnotné práve preto, že ich už nikto nevyrába. A možno už ani nerozumie.