Krajina, kde sa asfalt mení na štrk, kde sa hory zdvíhajú bez varovania, kde voda strieka zo zeme a vietor mení smer každých desať minút. Počas šiestich dní sme autom prešli veľkú časť ostrova – od gejzírov cez vnútrozemie až po pobrežie. Nie ako turisti, ktorí si odškrtávajú pamiatky, ale ako ľudia, ktorí sa nechali viesť cestou, krajinou a okamihmi. 

Dacia Duster 4x4 prvej generácie s naftovým motorom sa stala naším verným spoločníkom – jednoduchým, spoľahlivým, pripraveným zvládnuť aj nespevnené cesty a hlavne oprávneným na vstup do vnútrozemia, keďže nie všetky autá môžu legálne ísť na špecifické druhy ciest. 

Keflavík. Vzduch po vystúpení z lietadla má osobitý nádych – chlad, soľ, síra. Už v tej chvíli bolo jasné, že Island nebude ako iné krajiny. Po prevzatí auta sme sa presunuli do Reykjavíku, no tam sme sa dlho nezdržali – mesto sme si nechali na záver. Prvým cieľom bol Strokkur Geyser, jeden z mála gejzírov, ktorý pravidelne a spoľahlivo vybuchuje pred očami. Prvé minúty pri ňom boli silné – divokosť prírody kontrastovala s pokojom okolitej krajiny.

Na druhý deň sme zamierili cez islandské vnútrozemie – po legendárnej F35, štrkovej trase, ktorá spája sever s juhom. Cesta bola rozbitá, miestami blatistá, sem-tam preťatá vodou – a zároveň nádherná. V týchto odľahlých oblastiach končí signál aj civilizácia, ostáva len surová, nepretváraná krajina. Bola to skúška pre vodiča aj pre auto. Duster si však poradil – a práve v takýchto podmienkach ukázal svoju hodnotu. Podvečer sme dorazili do Siglufjorduru, tichého mestečka medzi fjordmi, kde sa čas akoby spomalil.

Zo Siglufjorduru sme pokračovali do Akureyri, kde už bolo cítiť mestský rytmus. Následne sme sa vydali smerom do Húsavíku, mesta známeho pozorovaním veľrýb. Tentoraz sme sa však nezdržali – čakalo nás miesto, ktoré sa zapísalo do pamäte najviac. Raufarhöfn a Arctic Henge. Moderný monument pripomínajúci Stonehenge, vystavaný na úplnom severe ostrova. Kamene vyčnievajúce k oblohe, ticho, vietor a podvečerné svetlo – kombinácia, ktorá vytvára pocit, že človek stojí na hranici medzi svetmi.

Na štvrtý deň sme zvolili trasu cez Útsýnisstaður – menej známu, zato vizuálne silnú horskú cestu. Každý zákrut odkrýval novú scenériu, s výhľadmi, ktoré z fotografií pôsobia ako fantasy krajina – a predsa sú skutočné. Popoludní sme dorazili do Víkingaþorpið – rekonštrukcie vikingskej osady. Miesto s osobitou atmosférou, kde sa človek na chvíľu prenesie do iného času. Po dni na cestách padol oddych na drevenej lavici pri ohni vhod.

Piaty deň sme strávili na juhu – ikonická trasa nás viedla cez Reynisfjara, čiernu pláž s dramatickými bazaltovými útesmi. Vzduch bol slaný a vietor silný, no scenéria stála za to. Zastávky boli časté – vodopády, výhľady, zmeny počasia. Island ukazoval svoje tváre jednu za druhou. Večer sme dorazili do Víku, kde sa stretáva drsná príroda s pokojom malého mestečka. Posledná noc mimo civilizácie bola tichá, hlboká a trochu sentimentálna.

Posledný deň sme sa vracali do Reykjavíku. Po toľkých dňoch v prírode pôsobilo mesto takmer cudzorodo, no zároveň príjemne známo. Auto sme odovzdali so zvláštnym pocitom – už to nebolo len požičané auto. Bol to náš parťák, ktorý nás odviezol cez rieky, hory, vietor aj ticho.

Po šiestich dňoch na cestách nezostalo všetko presne pomenované, ale všetko zostalo zapamätané. Island nie je o konkrétnych miestach, ale o tom, ako sa tam človek cíti. O vetre v ušiach, pohľade do nekonečna a pocite, že aj keď ste na okraji sveta, ste presne tam, kde máte byť.