Jerguš Horský
"Typológia kúpy auta“ je 12-dielna séria článkov, ktorá sa pozerá na výber auta z perspektívy životného štýlu, hodnôt a reálnych potrieb. Nie je to len návod, čo si kúpiť, ale pozvanie zamyslieť sa, prečo si auto kupujeme a ako ho skutočne využívame. Každá kapitola rozoberá inú stránku tohto rozhodnutia – od každodennej funkčnosti až po emocionálne a spoločenské vrstvy vlastníctva.
KAPITOLA 3: ROZHODOVACIE TYPOVÉ PROFILY – NENÁPADNÁ PSYCHOLÓGIA VOLANTU
Vodiči si zvyčajne myslia, že si vyberajú auto. V skutočnosti si auto vyberá ich – podľa toho, aký majú súbor túžob, obáv a klamstiev, ktoré si o sebe denne opakujú. Táto kapitola nie je určená na pobavenie. Aj keď vás možno pobaví. A určite nie je určená na urážanie – hoci niektorí sa možno urazia. Jej cieľom je ukázať, že výber auta je jedným z najpresnejších lakmusových papierikov vašej identity. Pretože ak niekto tvrdí, že mu „na aute nezáleží“, ale strávil tri týždne hľadaním tej správnej výbavy, niekde medzi tým je... pravda. A možno sa v nej spoznáte.
1. Racionálny minimalista
Auto je preňho len nástroj. Aspoň to tvrdí. Nemá rád teatrálnosť, ani emócie, ktoré by sa mohli preklopiť do finančného rizika. Auto si vyberá tak, ako iní ľudia vyberajú práčku – podľa spoľahlivosti, zostatkovej hodnoty a recenzií, ktoré mu potvrdia to, čo už dávno vie.
Typicky volí Toyotu v hybride alebo atmosfére, sivú. Vždy sivú. V interiéri sú dve fľaše minerálky a kniha s názvom „Ako si usporiadať život“. Občas ani nevie, že má v aute rádio, lebo máva často ticho. Ticho je ekonomickejšie.
Zaujímavé je, že sa o aute nikdy nechce rozprávať. Ale ak sa ho spýtate, vydrží argumentovať 40 minút. Bez emócie, samozrejme. Možno sa práve teraz cítite mierne podráždene, ak ste si nedávno kúpili sivú Corollu. Nie, nebolo to o vás. Určite nie.
Vyberá srdcom. Niekedy obličkami. Je schopný sa zamilovať do auta, ktoré sa nedá opraviť, ani keby ste ho prikryli modlitbou. Motor musí „znieť“. Sedadlá musia „objať“. Výfuk musí „komunikovať“. Spotreba? Ach, no dobre. Ale hlavne – nech to má dušu.
Alfa Romeo. Burgundská. Vyleštená do nezmyslu. Na volante nosí rukavice, ale na leasingovej zmluve podpisuje nečitateľne – možno z pocitu hanby. Alebo z rešpektu k banke.
Auto je preňho poloboh. Aj keď nedoštartuje. Tvrdí, že miluje autá. V skutočnosti miluje svoju predstavu seba v tých autách. Ak teraz cítite nutkanie namietať, že „Alfa už dnes nie je, čo bývala“, vedzte, že presne o tom hovoríme.
Stojí nohami na zemi. A vozidlom v strednom pásme flotilového predaja. Nič nepokazí. Ale ani nezaujme. Octavia Combi, 2.0 TDI DSG. V príplatkovej striebornej. Nie kvôli cene, ale pretože „tá sa dobre predá“.
Servisné intervaly dodržiava presne. Auto umýva raz mesačne, ak nie sú sviatky. Hovorí, že mu na imidži nezáleží, ale práve preto potrebuje niečo, čo nevyvolá diskusiu.
Rozhoduje sa pomaly, ale neomylne. Potrebuje uistenie. Často zisťuje, čo si vybrali kolegovia, aby to buď potvrdil – alebo išiel o pol úroveň vyššie. Jeho najväčšia nočná mora je, že by si o ňom niekto myslel, že chce zaujať. A preto zaujme tým, že nezaujme.
Auto je prvý dojem. A ten je dôležitý. Statusový pragmatik nie je povrchný. Práve naopak – vie veľmi dobre, čo robí. Nepotrebuje uznanie, ale nechce byť podhodnotený. Vie, že auto je signál – nie v zmysle okázalosti, ale dôveryhodnosti.
Preto volí značky, ktoré niečo hovoria. Ale nie príliš nahlas. Audi SQ5 Quattro S-Line, šedá Daytona, leasing – samozrejme. Dôležité je, aby vozidlo reprezentovalo: v práci, v meste, pred klientmi. No zároveň nesmie kričať: „Pozrite, mám leasing a nízke sebavedomie!“
Značku pozná. Vie o jej slabinách. Ale vie aj to, že kompromisy sa dajú zvládnuť, keď celkový dojem sedí. Čoraz častejšie siaha po plug-in hybridnej verzii, nie pre ekológiu, ale pre daňové zvýhodnenie a možnosť tváriť sa, že „aj ja myslím na planétu“.
Ak ste si teraz spomenuli na firemného manažéra, ktorý má nabíjací kábel a nikdy ho nepoužil – áno, hovoríme presne o ňom. Možno ste to ale aj vy.
Nechce prispievať k znečisťovaniu. Vníma sa ako niekto, kto je o krok vpred. V reálnom živote možno nabíja doma z mixu uhlia a plynu, ale v jeho očiach je už súčasťou riešenia. Tesla Model 3 Long Range. Alebo Hyundai Ioniq 5. Ale hlavne: elektrina.
Tesla nie je len auto. Je to symbol intelektuálnej nadradenosti. Kórejské elektromobily? Áno, ale len tie, čo vyhrali nejakú cenu. S plug-in hybridmi si netyká. „Buď–alebo“, vraví. Zároveň však jazdí do Chorvátska na spaľovacom, ktorý si požičia od rodičov – ale o tom nerád hovorí.
Jeho auto má viac aplikácií než jeho telefón. A aj tak ich všetky nepozná. Ale ukáže vám, ako si nastavuje klímu cez appku – aj keď práve stojí tri metre od auta.
Auto je stroj. A stroj má fungovať. Technik nevyberá auto – on si ho navrhuje v hlave. Pozerá sa na to, čo má byť, čo tam nesmie byť, a kde by sa to mohlo pokaziť. Auto je preňho mechanický partner. Emócie? Len vtedy, ak ide o rotačný motor alebo priame vstrekovanie.
Toyota Hilux. Alebo ojazdený Passat 1.9 TDI s poznámkou „overené“. Prípadne: elektrický Citroën e-Berlingo pre "projekt". Auto nie je vec, ktorou sa ukazuje. Je to nástroj, ktorý sa servisuje. Občas v garáži, občas v hlave. A niekedy na fóre, kde sa háda o tom, či má Renault Espace 2005 multiplex.
Má porovnaných 38 modelov, ale ešte nekúpil. Výber auta je preňho vedecký výskum, nie transakcia. Tabuľka v Exceli má viac hárkov ako štandardný účtovný výkaz. Sleduje porovnávacie testy, číta zahraničné fóra a... stále nevie. Lebo vždy sa môže objaviť niečo lepšie.
Rád by niečo, čo má „dušu“, ale nie za cenu zostatkovej hodnoty pod 40 %. Často sa zacyklí medzi Mazdou 3 a Lexusom CT 200h, no stále to „nie je ono“. Medzitým mu došiel technický preukaz starého auta a stále tvrdí, že „ešte zvažuje“.
Tvrdí, že mu je jedno, čo šoféruje. Ale pozná rozdiel medzi MPI a TSI, pozná špecifikácie výbavy Style Plus a sleduje testy na YouTube. Auto si kúpil „len preto, že bolo výhodné“, no má na ňom všetko – od LED svetiel po panorámu. Kúpil ho v zľave, ale výbava bola „náhodná“.
Zároveň opovrhuje každým, kto rieši značku. Ale keby mal mať Daciu, radšej chodí pešo. Ak sa práve teraz usmievate s ľahkou nervozitou, viete prečo.
Auto si nekupuje – on ho zachraňuje. Staré BMW E46. Saab. Peugeot Coupé. Niečo, čo „už nikto nemá“. A čo má potenciál. Veľa potenciálu. Teda, raz určite. Medzitým stojí v garáži a čaká. Nie na diely, ale na náladu.
Projektový entuziasta investuje tisíce – nie preto, že musí, ale preto, že „to má zmysel“. Aj keď to nie je vidieť. Občas premýšľa, že by to predal. Ale to je ako predať časť duše.
Výber auta riešil excel, nie emócia. Firemná Octavia, Superb, Scala – podľa najlepšej flotilovej zľavy. Kufor, diesel, automat. Nezáleží, kto v ňom sedí – hlavne že to má servisnú zmluvu a záruku.
Auto je položka v účtovnom hárku. Ak je plug-in hybrid, je to preto, že sa dal odpísať z dane. Ak má adaptívny tempomat, tak len preto, že to bolo v balíku. Keď odovzdá kľúče, o aute už nikdy nerozmýšľa.
