Jerguš Horský
"Typológia kúpy auta“ je 12-dielna séria článkov, ktorá sa pozerá na výber auta z perspektívy životného štýlu, hodnôt a reálnych potrieb. Nie je to len návod, čo si kúpiť, ale pozvanie zamyslieť sa, prečo si auto kupujeme a ako ho skutočne využívame. Každá kapitola rozoberá inú stránku tohto rozhodnutia – od každodennej funkčnosti až po emocionálne a spoločenské vrstvy vlastníctva.
KAPITOLA 1: AUTO AKO ŽIVOTNÝ NÁSTROJ – NIE LEN DOPRAVNÝ PROSTRIEDOK
Zvonka je to jednoduché. Auto má štyri kolesá, volant, motor a niekde vzadu by sa mal nachádzať kufor, do ktorého sa podľa výrobcu zmestí „všetko podstatné“. V skutočnosti je to však trochu zložitejšie. Auto nie je len vec. Je to životný nástroj. A ako každý nástroj – aj tento môžeš použiť dobre, zle, alebo úplne mimo svojich potrieb.
Čím viac sa auto stalo bežnou súčasťou našich dní, tým viac sme zabudli, čo pre nás v skutočnosti znamená. Prestalo byť len dopravným prostriedkom. Je to pracovný priestor, úniková kapsula, výpoveď o identite, mobilná psychologická zóna aj sklad na detský bordel.
Áno, samozrejme, technicky je to „prostriedok“. Ale to isté môžete povedať o mobile, posteli alebo kuchyni. Všetky tieto veci niečo robia – ale zároveň formujú, ako žijeme.
Pozrime sa na to prakticky:
- Vstanete ráno a prvé, čo riešite, nie je „kam idem“, ale či stihnete cez križovatky načas.
- Naskočíte do auta. Je v ňom teplo? Je tam vôňa, ktorú si si zvolil? Je tam vôbec benzín?
- Sadnete si, zapnete rádio alebo Spotify, nastavíte sedadlo. Ste v mikrosvete, ktorý si vytvárate len pre seba. A je jedno, či ste manažér alebo kuriér. V aute je každý sám sebe manažérom času, priestoru a nervov.
Auto nie je len o presune z bodu A do bodu B. Je o tom, ako prežívame ten presun. A či máme vôbec kontrolu nad tým, ako sa pri ňom cítime.
Auto ako symbol slobody (alebo pasce)
Pre mnohých je auto prvou ozajstnou slobodou. Kto nezažil pocit, keď dostanete vodičák a máte k dispozícii prvé „čokoľvek, čo ide“, ten nevie, čo je eufória. Aj keby to bolo staré Punto, ktoré sa trasie pri štarte ako notorik, pocit, že sa môžete odviezť kamkoľvek – je opojný.
Lenže tu je háčik: čím dlhšie to auto máte, tým viac sa z tej slobody stáva závislosť.
Zrazu sa bez neho nedá ísť do obchodu 400 metrov od domu. Zrazu každé meškanie autobusu pôsobí ako osobná urážka. Zrazu ste súčasť systému, ktorý Vás núti vlastniť, platiť, opravovať, riešiť, poistkovať, STKčkovať, prezúvať...
Sloboda je krásna. Ale ak stojí 500 € mesačne a každé dva mesiace servis, možno to nie je sloboda. Možno je to leasing na Váš životný štýl.
Auto ako osobná výpoveď (aj keď to nepriznáte)
„Mne je jedno, čo šoférujem.“
Nie, nie je. Len si to nechcete priznať.
Auto je dnes vizitka. Ktokoľvek, kto tvrdí opak, zvyčajne šoféruje niečo, čo by najradšej schoval za smetiak. Alebo naopak – niečo, čo si kúpil práve preto, aby všetci videli, že mu to jedno nie je.
Je to, akoby ste si na seba obliekli oblek, ktorý kričí: „Takto sa vnímam.“ Možno máte SUV, lebo sa cítite malí. Možno jazdíte na Octavii, lebo potrebujete pokoj. Možno ste si kúpili Mini, lebo chceš, aby Vás vnímali ako kreatívca. V každom prípade – niečo tým komunikujete.
Aj ignorovanie tejto symboliky je svojím spôsobom výpoveď. Hovoríte tým: „Nechcem byť súčasťou hry.“ Ale hra pokračuje, či hráte, alebo nie.
A potom je tu ešte jeden rozmer, o ktorom sa málo hovorí: auto ako duševná skrýša. Pre niekoho je auto jediné miesto, kde má pokoj. Kde si pustí hudbu, nadýcha sa, zavrie oči (áno, keď nešoféruje) a je konečne mimo všetkých. Pre rodičov je to tichý záchranný priestor medzi školkou a prácou. Pre podnikateľa je to kancelária s výhľadom na parkovisko. Pre teenagera je to prvý priestor, kde si môže byť s frajerkou/frajerom bez rodičov.
Auto je intímny priestor vo verejnom svete. A preto by ste mali zodpovedne rozhodovať, ako vyzerá a ako sa v ňom cítite.
Keď nabudúce poviete „potrebujem auto“, zamyslite sa, čo tým myslíte.
Potrebujete dopravu?
Potrebujete status?
Potrebujete pohodlie?
Potrebujete slobodu?
