Koreň spoľahlivosti a charakteru

Toyota Celica bola v 80. rokoch už pevne zakorenená ako športovejšie ladený model značky. No verzia GT-i 16 (označenie pre európsky trh) s motorom 2.0 DOHC 16V (3S-GE) posunula jazdný zážitok na nový level. Radový štvorvalec vyvíjaný s pomocou Yamahy produkoval v tej dobe krásnych 150 koní, čo síce dnes môže znieť priemerne, ale v kombinácii s manuálnou prevodovkou a ľahkou karosériou to bola parádna porcia zábavy. Nebola to raketa v priamke – ale na zakrútenej okreske dokázala vyčarovať úsmev širší ako zadný spojler.

Pop-up svetlá. Hranaté línie. Charakteristické zadné svetlá rozdelené do dvoch hranatých skupín dávali Celice jasnú identitu – a spolu s predkom pôsobiacim ako z anime filmu tvorili dizajn, ktorý aj dnes pôsobí originálne. Aj keď to nebol najvýkonnejší ani najdrahší model vo svojej triede, mal štýl. A štýl je niečo, čo čas nezožerie – len vylepší.

Na tejto Celice je krásne, že bola postavená poctivo a bez zbytočného balastu. Obstojné materiály, precízne dielenské spracovanie a technika, ktorá funguje aj po desaťročiach. Motor 3S-GE sa stal legendou – objavoval sa aj v iných športovejších modeloch Toyoty a dodnes si drží reputáciu spoľahlivého a živého agregátu. Auto malo nezávislé zavesenie všetkých kolies, čo v tej dobe väčšina modelov nevidela ani na obrázku a jeho jazdný prejav bol pevný, ale nie nekomfortný. Presne taký, aký si od športového kupéčka očakával.

Celica je meno, ktoré v motoristickom svete niečo znamená. Nielen kvôli svojej rally histórii, ale aj vďaka tomu, že išlo o dostupné športové auto s dušou. GT-i 16 je možno menej známa ako neskoršie GT-Four verzie, ale v sebe nesie esenciu doby, kedy sa robili autá pre vodiča, nie pre trh.

Priznávam – mám slabosť pre japonské autá. A práve Celica z konca 80. rokov mi vždy symbolizovala to, čo mám na nich rád: čistotu, jednoduchosť a štipku rebélie. Nie je to najhlasnejšie auto na zraze, ale každý, kto vie ktorá bije, sa za ňou otočí. Preto patrí do tejto série článkov. Lebo nie všetky legendy musia mať 500 koní a karbónový difúzor. Niekedy stačí 150 koní, manuál a poctivý kus techniky z čias, keď Japonci stavali autá, ktoré neporazil ani čas.

A ak auto zaujalo aj Vás, čitateľov a priaznivcov "japončíkov", v Poľsku si jeden takýto zachovalý kúsok cenia si ho na 10 500€. Momentálne neviem, aká iná investícia by mi v tejto hodnote vyčarila rovnaký úsmev na tvári.