Takmer limuzína

V našej redakcii si odbil premiéru na prelome rokov 2011 a 2012. Vtedy sme vyskúšali dvojlitrový benzínový agregát vo verzii kombi. V apríli padla voľba na naftovú motorizáciu vo verzii sedan.

V pondelok poobede som prebral kľúč od krásnej bielej i40-tky. Hneď na prvý pohľad mi pripomínala menší model Elantra, ktorú som otestoval pred dvoma mesiacmi. Sú si tak podobné, že známi sa pýtali, prečo opäť jazdím s Elantrou. No je tu niekoľko rozdielov. V prvom rade nepopierateľne veľkosťou. Postavte oba modely vedľa seba a zistíte, že na dĺžku meria i40 o 210mm viac. Predná maska pôsobí mohutnejšie a dravšie. Cez deň svetlomety zdobia do trojuholníka tvarované LED-diódy. Bočná silueta je výrazne oblá a pripomína skôr coupé. Zadná časť nešetrila na ploche so svetlometmi. Zvýrazňujú bočný profil a spolu s dvojicou hrubých koncoviek výfukov po každej strane vytvárajú majestátnu limuzínu.

Hyundai i40 je v podstate najväčší a najkomfortnejší model automobilky predávaný v našich zemepisných šírkach. K tomu je prispôsobený aj interiér. Mal som podobné pocity z luxusu ako v Renaulte Latitude. Avšak, i40 má krajšiu palubnú dosku, síce globalizovanú z iných modelov značky, no aspoň nepripomína tvarom desať rokov staré palubovky. Interiér dominuje v čiernej farbe so šedými kovovými doplnkami. Vodič aj cestujúci sú obklopení samou elektrikou. Predné sedadlá sú jak vyhrievané, tak i elektricky polohovateľné, dokonca v teplých mesiacoch schladzujú. Krajné zadné sedadlá disponujú dvojstupňovým vyhrievaním. Stredné sedadlo je samotným tvarom predurčené pre výklopnú lakťovú opierku s držiakmi na nápoje. Pokiaľ nebudú sedieť vzadu traja, posádka s môže vybrať hoci na 1000km dlhú cestu a bez reptania ju zvládne na jeden „šup“. Absolvoval som s i40 za jeden deň otočku Bratislava – Košice – Bratislava, večer po jazde som necítil bolesti chrbta.

Hyundai zapracoval na kvalite. Jazda po výmoľoch minimálne narúša cestovnú pohodu, no niekedy sa nejaký ten plast zozadu ozýval. Na palubnej doske sídlia veľké a prehľadné ovládače. Intuitívne si dokážete za jazdy nastaviť teplotu klimatizácie, či nastavenia v na informačnom displeji. Prevodová páka šesťstupňovej manuálnej prevodovky sa ovláda bezproblémovo, dráhy sú jednoznačne vymedzené a po zaradení sa neozývajú pazvuky známe zo starších modelov. Páči sa mi využitie odkladacích priestorov, kam oko pozrie, tam sa nejaké to miesto na uloženie drobností nájde. Najviac som si pochvaľoval krytý odkladací priestor v strede palubnej dosky, ktorý ukrýva USB a AUX vstupy pre multimediálne zariadenia.

[adsense]

Rozdiel medzi Elantrou a i40 nie je iba vo veľkosti a dizajne. Markantne lepšie sa dá individualizovať. Zákazník môže vyberať z troch stupňov výbav, troch motorov (dva benzínové a jeden naftový v dvoch výkonových verziách) a dva najvýkonnejšie varianty sa dajú spriahnuť so šesťstupňovou automatickou prevodovkou s sekvenčným radením pod volantom. Tento špás vyjde majiteľa na 1800€. Audiosústava pozostáva z maximálne sedem reproduktorov, subwooferu a externého zosilňovača. Na obyčajné počúvanie stačia, no fajnšmekri spokojní nebudú určite a to aj napriek rozsiahleho nastavenia výšok a basov.

Pod kapotou limuzíny by som očakával výkonné dieslové agregáty. Paradoxne, i40 spaľujúci naftu dostanete len s motorom  CRDi o objeme 1,7 litra. Vyskúšali sme v redakcii silnejší 100kW-ový agregát. Hneď na úvod upozorňujem, do slabšieho nechoďte. Nechápem filozofiu Hyundaiu. Pri Elantre je dostupný len jeden motor,  pri Velosteri detto, a i40 má len jeden podpriemerný naftový motor. Začnem pozitívami. V normálnej prevádzke reaguje na povel a ťahá vpred solídne, v meste nie je problém šprintovať od semafóru k semafóru sťa Fitipaldi. Aktuálna spotreba pri takomto dynamickom štýle ukazuje na vodorovnej ikone hodnotu 20 l/100km, no to je samozrejme pritiahnuté za vlasy. Skôr treba vnímať tento druh zobrazovania aktuálnej spotreby za strážcu vášho pudu jazdiť nehospodárne. Stačí ustáliť rýchlosť, zaradiť správny stupeň, ktorý mimochodom radí indikátor na displeji medzi budíkmi a hodnota klesá skoro vždy pod 6 litrov. Dokonca i mestskej premávke. So zapnutým systém Start/Stop sa znižujú hlavne emisie, avšak nejaké to poldeci ušetríte aj na nafte. Medzi mestom si vystačí 5,4 l/100km, diaľničné tempo zdvihne spotrebu zhruba o liter vyššie.

Teraz negatíva. Ako som už spomínal, výkon je len priemerný. Neodporúčam z vlastnej skúsenosti predbiehať niekoľko „slimákov“ na okresných cestách naraz, zvlášť s plne obsadeným vozidlom. Zrazu sa ozve protestný rapot štvorvalca a na trojke mu dochádza dych po prekročení 3500 ot./min. Zaradenie vyššieho stupňa však nezvýši ambície zrýchľovania v podobe kopnutia do sedadiel. Všetko sa deje pri predbiehacom manévri akosi pomaly. Rýchlosť narastá iba pozvoľne. A to je veľká škoda. Na druhej strane, ak patríte k trpezlivejším povahám, resp. k menej dynamickým, 1,7 CRDi sa vám bude páčiť za každých okolností. Ja si však myslím, že trocha prebytočnej sily by nezaškodilo inak ozaj kultivovanej naftovej jednotke.

Jazda po rozbitých okresných cestách nie je nepríjemná. Tlmiče odvádzajú skvelú prácu, poradia si aj s väčšími výmoľmi. Starosti si netreba robiť ani pri rýchlejšej jazde. Na veľkosť sedanu je i40 celkom agilný. Vodiča zbrzdí maximálne stabilizačný systém v ozaj kritických situáciách a nedotáčavosť sa skrz široké pneumatiky nedostane príliš často k slovu. Za volantom by musel sedieť ozaj vôl.

Zameranie modelu i40 je jasné. Snaží sa podchytiť klientelu zákazníkov hľadajúcich komfort za prijateľnú cenu a nepohrdnú úsporným motorom. Na pár nedostatkov by som ho odporučil aj za reprezentatívne vozidlo pre stredného manažéra. Ten by si však vybral vyššiu kubatúru, ktorú bohužiaľ Hyundai neponúka.