Čo sľúbili, to splnili

Veru tak, HR-V je v Európe považovaná za novinku, no v Japonsku bola pod menom Vezel stvorená o dva roky skôr. Spomínal som to už pri prvom teste tohto vozidla, bude to mať skutočne ťažké medzi konkurenciou. Po základnej motorizácii 1.5 i-VTEC som presedlal o pár mesiacov do naftového variantu 1.6 i-DTEC spriahnutého tiež s manuálnou šesťstupňovou prevodovkou. Bude lepší?

Farba na karosérii auta urobí niekedy veľké divy. Doposiaľ sa mi zdal tento model trošku fádny, bez nápadu na dnešnú dobu. Vieme, že Honda vie urobiť dizajnovo zaujímavejšie auto. Civic alebo kedysi CR-Z sú toho čistým príkladom. Tentoraz som mal Hondu HR-V v bielej farbe, ktorá ju opticky zväčšuje. Až príchod k tesnej blízkosti auta vyvedie človeka z omylu. Stále stojíte pri malom mestskom SUV.

V kabíne nie je čo opisovať, máme zhodnú výbavu aj farebné prevedenie ako pri benzínovom motore. Stojí však za zmienku zopakovať si zopár hlavných typických prvkov, ktoré sú charakteristické pre model HR-V a všeobecne pre Hondu.

Automobilky veľmi radi „obliekajú“ svoje nové autá do rovnošaty a veľkostné segmenty delia iba rozmermi a drobnými odlišnosťami. Honda však nie. Podobne ako Jeep, každý jej model má vštiepenú svoju vlastnú DNA a tak je palubná doska v podstate jedinečná, hoci využíva rovnaký multimediálny systém alebo tlačidlá a páčky. No tvar, veľkosť, rozmiestnenie, to všetko je odlišné oproti iným modelom značky. Zachovaná je tu ergonómia a veľkosť odkladacích priestorov uspokojí.

K najväčším lákadlám pre nových zákazníkov patrí vnútorný priestor pre posádku. Vpredu sa sedí veľmi pohodlne, do sedačky z časti oprú aj stehná nôh. HR-V inžinieri postavili s úmyslom nadobudnúť pocit SUV. Vnútri vpredu mi to však príde skôr ako vo väčšom hatchbacku, ale vzadu skrz nenormálny priestor pre nohy a batožinu uznávam, že nejaké tie gény model HR-V zdedil po väčšom modeli CR-V.

Naftový štvorvalec 1.6 i-DTEC patrí niekoľko rokov medzi elitu danej triedy. Vo všetkých modeloch Hondy sa vždy prejavoval tichučko a papkal asi toľko nafty, koľko zje anorektička hranoliek. Nie je tomu inak ani v HR-V, hoci to tlmenie po studenom štarte by mohlo byť o niečo tichšie. Všetky zvuky z motora sa však stratia po zahriatí motora na prevádzkovú teplotu.

Nemusíte sa hrať na ekojazdcov, aby ste urobili dobrú spotrebu. Pokiaľ budete jazdiť podľa diaľničných limitov, viac ako šesť litrov nafty v priemere by nemalo vytekať z nádrže. Po vidieku hravo podlezie päť litrov a ani štyri nie sú nonsens za ideálnej premávky. Rovnako dobré ohlasy získal motor za dynamiku. Podstatne hmotnostne ľahšie HR-V od CR-V dokáže celkom citeľne zrýchľovať i pri vyšších rýchlostiach.

Veľký dôraz bol pri vývoji kladený na podvozok. HR-V prebralo kvalitu z vynoveného CR-V. Je jedno, či idete po hladkom asfalte, hrboľatej ceste, dlaždiciach alebo teréne. Za každých okolností podvozok tlmí všetky nárazy na maximum, čím sa do kabíny nedostávajú žiadne hlasné pazvuky. Tvrdosť tlmičov posádku neroztrasie a zároveň pekne podrží v zákrutách.

Verdikt je jasný. HR-V sa mi páči, avšak nepáčia sa mi dve veci, ktoré významne obmedzujú slobodnú vôľu zákazníka. Ten totiž musí vysoliť nemalé peniaze, aby mohol HR-V vlastniť. V prípade naftového motora sa bavíme minimálne o sume 20 490€, začo mám napríklad oveľa väčšie SUV od Kórejcov. Okrem toho, HR-V hrabe vždy len na predné kolesá, v opcii nie je pohon všetkých kolies.

Keby bola základná výbava ochudobnená o nejaké prvky, mohla by výrazne klesnúť nadobúdacia cena. HR-V je kvalitné japonské auto, no za nemalé peniaze.