Vedel som presne do čoho sadám, veď slovenská premiéra japonskej britvy ciest sa konala na okruhu Slovakia ring. Miesto nejakej komótnej jazdy sme ho vtedy poriadne popreháňali. Nebol čas popozerať detaily z blízka. V týždňovom redakčnom teste toho času bolo oveľa viac a priznám sa vám, Civic ma dostal. Úplne ma odrovnal.

Začína to samozrejme, ako inak, vonkajším nabudením. Uznávam, Civic vyzerá ako UFO už v civilnejšom prevedení, no Type-R vyhráva súťaž v najškaredšom športovom stvárnení. Niekto by to nazval prehnaný tuning, ale všetko, čo vidíte na fotkách plní svoju rolu. Od predného nárazníka, cez žiabre až po zadné prítlačné krídlo a štyri výfuky zabudované  v difúzore. V bielej farbe, s červenými doplnkami a čiernymi prvkami vyvoláva záujem okolia a napovedá, že na ceste sa nemazná.

Netrpezlivo otváram dvere a chcem si nastúpiť. Do tých škrupinových sedadiel však padám a potom cítim ako ma príjemne v oblasti chrbtice obopínajú bočné výstuhy operadiel. To isté platí pre oporu stehenných svalov sedáka. Telo pripútavam červeným pásom a moja hlava sa nedá oprieť o vstavanú opierku. Počíta sa zrejme, že vodič a spolujazdec budú často nosiť na hlavách pretekársku helmu.

Palubná doska asi najviac pripomína civilného Civica, avšak aj tak pozorné oko nájde hneď niekoľko zásadných rozdielov. Napríklad taká kovová hlavica radiacej páky pekne korešponduje s pedálmi. Alebo trojramenný volant v kombinácii s červenou farbou, či záhadné tlačidlo +R vľavo od kruhových budíkov, ku ktorému sa dostanem čoskoro. To všetko robí športovú zbraň na kľukaté cesty.

Veľmi nerád idem na zadné sedačky, ale iba z princípu. Civic ostáva praktický, napriek všetkým športovým vlohám. Nič sa neubralo na mieste pre posádku vzadu, dokonca ani kufor neutrpel zníženie objemu. Ale rýchlo už k tej jazde. Neviem sa dočkať, keď spustím symfóniu štyroch valcov, ktoré odvádzajú zvuk postupne až k štyrom výfukom dozadu.

Srdcom Civicu Typer-R sa stal prepĺňaný dvojlitrový benzínový štvorvalec. Hejteri, konzervatívci a ostatné divné indivíduá. Dajte si pohov! Turbo muselo doraziť aj sem. Veď, ako inak by Japonci vydolovali z motora 310 koní pri zachovaní akej takej životnosti? Dôležité sú fakty, ktoré píše sám výrobca a ktoré vám v nasledujúcich riadkoch potvrdím.

Pravým tlačidlom pri okrúhlych budíkoch prebúdzam agregát zo spánku. Všetky chlpy sa mi razom zježili na tele. Nastalo prvé vzrušenie, pretože štvorvalec k krásne zaburácal a za studena si svoj hlasný tón ponecháva. Málinko stláčam pedál plynu na neutrále. Výfuky nepoprdkávajú síce, napriek tomu ten hrubý a zdravý zvuk motora opantáva moje zmysly. Mám trocha pocit závodného auta, lebo konštruktéri si nedali, našťastie, veľkú námahu s odhlučnením. Niečo podobné som zažíval naposledy v Nissan GT-R. Počujem totiž mechanickú prácu spojky po zaradení jednotky.

Pomalá jazda mestom viac a viac presvedčuje vodiča o tom, že v rukách drží psa v reťaziach, ktorý sa čoskoro z nich vytrhne. Radenie prevodových stupňov ide ľahko, krátko a presne. Moja ľavá noha dostáva zabrať vždy po zatlačení a vytlačení spojky. Tá je pekne tuhá a mne trocha cviku nezaškodí. Koniec mesta, podraďujem na dva, zvieram obe ruky na volante a tlačím plyn na podlahu.

Od dvoch tisíc otáčok nastupuje také razantné peklo, až si smrtka začína brúsiť kosu. Motor neuveriteľne reve, ten zvuk ide od motorového priestoru cez celé výfukové potrubie až dozadu von. Chrbtica dávno prestala zápasiť s fyzikou a necháva sa beznádejne vtláčať do škrupinových sedadiel. Plný plyn, tristodesať koní a len predná náprava. Moje ruky nemajú prekvapivo žiadnu prácu s korekciou smeru jazdy.

Od štyroch tisíc otáčok sa postupne na digitálnom paneli rýchlomeru rozsvecujú diódové svetielka. Keď bude na otáčkomere ručička atakovať číslicu sedem, diódy sčervenajú a auto pípne. Treba preradiť na ďalší stupeň. Z dvojky na trojku radím rýchlo, turbo zasyčí a výkon pokračuje. Pri maximálnych otáčkach tretieho prevodového stupňa som už dávno ďaleko za povoleným rýchlostným limitom okresných ciest! Napísal som okresných? Chyba! Diaľničných!

Civic Type-R s takou silou je hotová zbraň na verejných cestách. Smrtka vás určite napínavo sleduje ako Slováci finálový hokejový zápas proti Rusku na majstrovstvách sveta z roku 2002 za stavu 3:3. Kto urobí chybu? Vodič alebo auto? Pri tých rýchlostiach by to mohli byť fatálne následky. Žijem a tento test úspešne dopisujem, takže s Type-R sme si sadli veľmi dobre a smrtka vyšla naprázdno.

Za rovinatou cestou nasledujú obľúbené kľukaté cestičky s dosť vlnitým asfaltom. Aktivujem tlačidlo +R a vypínam trakčnú kontrolu. Auto chcem mať iba vo vlastných rukách. Budíky sčervenali a riadenie, reakcie na plyn citeľne stuhli. Skúšam rezať jednu zákrutu za druhou v čo najvyššom tempe. Civic Type-R poslúcha na slovo, podvozok je presný ako britva. Vďaka mechanickému samosvornému diferenciálu si vo výjazdoch môžem dovoliť viac.

Všetko dianie spod vozovky dostávam do riadenia včas. V tých prudších zákrutách zisťujem, že Civic by si pokojne trúfol ísť aj do boku. Skrz verejné komunikácie a pud sebazáchovy však jemnou korekciou volantu a plynu auto zrovnávam okamžite späť. Tuhý podvozok ma príjemne prekvapil na vlnitej ceste. Drží a nemal som pocit, že by chcelo auto odskočiť do priekopy, či stromu.

Vo všetkých týchto faktoch zohrávajú dôležitú rolu brzdy Brembo. Sú neúnavné a v plnom nasadení v každom okamihu potreby. Už verím, prečo je toto auto najrýchlejším sériovým hatchbackom s prednou hnanou nápravou. Japonskí konštruktéri v Honde sa opäť raz vytiahli pred svetom.

Fotogaléria