Captur prišiel na trh pred dvoma rokmi, ako prvý počin automobilky Renault v triede crossoverov. My sme sa už stihli vtedy zoznámiť v prvom redakčnom teste s motorizáciou 1.2 TCe a prevodovkou EDC. Na výlet do Dánska vyšla vhod dieselová alternatíva 1.5 dCi pri zachovaní automatickej dvojspojkovej prevodovky EDC. Kým sa vyberiem na cesty, nemôžem zabudnúť napísať pár slov o limitovanej edícii Helly Hansen.

Až teraz mi dopína ako veľmi príhodné je testovať Captur Helly Hansen, veď ide o Nórsku značku športového oblečenia a ja akurát s týmto modelom idem do takmer susedného štátu. Hm, takže čím je odlišné od bežnej verzie? Pravdepodobne hlavne častým zobrazovaním nápisov napríklad na prahoch dverí, blatníkoch a interiérových doplnkoch. Náš model skrášľovala najviac krásna bordová červená metalíza v kombinácii s čiernou strechou a dvojfarebnými diskami kolies s primárne matným chrómom.

Opis interiéru úplne preskakujem, pretože som ho podrobne zhodnotil už v prvom teste. Tento sa líši v prvom rade inou farebnou kombináciou a spomínanými logami HH. V každom prípade, aspoň na okrej veci spomeniem úplne parádny „šuplík“ pred spolujazdcom, ktorý pohltí tri 1,5 litrové fľašky. Taktiež netreba zabúdať na výnimočné riešenia čalúnenia sedadiel, tie sa dajú pomocou zipsu jednoducho zvliecť a oprať v práčke.

Veľkú vďaku vyslovujem jednoduchej navigácii R-LINK. Dotykové ovládanie, zadávanie cieľu a následne navigovanie je absolútne intuitívne a prehľadné. Dokonca je prepojená s rádiami niektorých staníc a pomocou GPS vyberá vždy najvhodnejšiu alternatívu, aby ste neuviazli v zápche. Za jednu cestu nám ušetrila minimálne dve hodiny času, ktoré by sme inak strávili posunkovaním sa.

Dalo by sa povedať, že Captura som z pohľadu spotreby, komfortu pruženia a dynamiky preveril na ceste do Dánska ozaj promptne. Na európskych diaľniciach počnúc tou známou do Prahy sa podvozok Capturu prejavoval ako mierne tvrdý, no zároveň celkom pokojný. Na panelovej diaľnici iba trocha poskakoval a nárazy od spojov panelov do interiéru filtroval akusticky veľmi presvedčivo. Možno len palubná doska si zavŕzgala v strede panelu, kde je veľká časť osadená lacnejším a tvrdým plastom.

Motor 1.5 dCi s výkonom 66 KW nemá veľké ambície na rýchle diaľničné presuny. Na nemeckých cestách mi však často patril ľavý pruh, stačí deaktivovať ECO mód, plyn je potom o dosť citlivejší na reakcie a paliva do valcov prichádza viac. Udržovať napríklad konštrukčnú maximálnu rýchlosť 170 km/h dokáže Captur s prehľadom aj v miernych stúpaniach. Akusticky potom nie je na palube ideálna pohoda, ale dá sa to vydržať.

Jazdilo sa v podstate stále po diaľniciach, takže priemernú spotrebu 6,1 litra nafty na 100 km berte ako diaľničnú, inak vie na okreskách podliezť aj päť litrový odber. Automatická prevodovka EDC spolu s naftovým agregátom pracuje v pokojnom štýle jazdy precízne a citlivo. Rozhádže ju trocha ostrá jazda, vtedy občas váha, kedy preradiť alebo podradiť. Motor si vo vysokých otáčkach celkom hlasno reve.

V základnej výbave edície Helly Hansen je napríklad parkovacia kamera so senzormi, alebo trojúrovňový systém kontroly trakcie Expended Grip určený do sťažených adhéznych podmienok ako je napríklad klzká vozovka alebo mierne stúpanie.

V praxi som si ho vyskúšal pri obchádzaní kamiónu, ktorý pasívnou agresiou vyučoval ostatných vodičov, že odstavný pruh neslúži na predchádzanie stojacích vozidiel v zápche. Na takej dlhej trase sa priznávam, že to občas robím. No keď vám príde do cesty kamión a čiastočne zatarasí aj odstavný pruh, musíte aspoň jedným bokom auta vojsť na trávu. Tá bola po daždivom počasí riadne šmykľavá a kolesá sa do zemi zaborili, hrozilo zapadnutie. No Captur nemal problém, ak bolo druhé hnané koleso na pevnom povrchu, systém Expended Grip prerozdelil krútiaci moment na koleso s lepšou priľnavosťou. Vodič kamiónu mohol len bezhlavo trúbiť, Captur s ním vybabral.

Renault Captur Helly Hansen je príjemným oživením ponuky tohto modelu. Dostávate ho s bohatou výbavou a to aj ako v naftovej verzii, tak i benzínovej. Do rúk sa hodí hlavne mladším ročníkom.

Fotogaléria