Presne v rovnakom štýle ako v prípade modelu CIvic, Honda nám ponúkla jeden exemplár s bežnejšou výbavou, jeden s najvyššou. To je prípad verzie s automatickou prevodovkou. Než sa dostanem do kabíny, po druhom stretnutí som si na CR-Včku všimol malú estetickú nedokonalosť.

S očami treba zablúdiť teste pod úroveň zadného nárazníka po pravej strane. Výfuk mohol byť zamaskovaný tak, aby ho nebolo vidno. Tiež šedá metalíza menej zvýrazňuje dizajn auta, ja by som si zvolil krajší odtieň, ale pre ľudí so sklonmi k nenápadnosti táto farba vyhovie.

Spomínaný odtieň nekorešponduje s interiérom, ktorý srší komfortom hneď na prvý pohľad. Oproti bežnejšej výbave, tvary palubnej dosky výrazne skrášľuje LCD navigácia s dotykovým displejom. Ešte som si ani nenastavil sedadlo na jazdu a už sa usmievam pri pohľade dohora, kde vidím gombík na elektrické ovládanie rolety panoramatického strešného okna. Za pár sekúnd presvetlí interiér a prevzdušní kabínu. Kožené sedadlá s vyhrievaním a elektrickým nastavením zakončujú luxusný dojem z auta.

Teraz pomocou červeného tlačidla Start/Stop prebúdzam známy agregát 2.2 i-DTEC. Ozýva sa mierny, vôbec nie rušivý šepot dieslu. Zaraďujem do „déčka“ a idem vpred. Takmer identický dojem mám z motora ako pri manuáli, iba niekedy som zacítil malú neistotu výkonu pri prudkom zošliapnutí pedála akcelerátora. Na rozdiel od manuálu, automat nemá toľko času pripraviť sa na „kick-down“, čo znamená, že kým podradí o stupeň, dva nižšie, trvá mu to. Práve vodič sa musí pripraviť na predbiehanie. Môže si zvoliť manuálny režim +/- páčkami pod volantom.  Tento spôsob navrhujem iba pri extrémnom zrýchľovaní, svižnejšie tempo zvláda automat bez problémov, pretože ho podrží ťah 350 Nm sily.

[adsense]

Okrem prémiových segmentov nemám rád konvenčné automatické prevodovky. Nie sú tak vymakané. Dá sa prehrýzť spomínané oneskorenia pri podraďovaní, no spotreba v dnešnej ekologickej dobe výrazne znehodnocuje použitie tohto automatu do Hondy CR-V. Absolvoval som trasu Bratislava – Košice a späť s jednou osobou na palube a prázdnym batožinovým priestorom, no i tak konzum sa mi podarilo skresať tesne pod osem litrov jedine na tempomate s nastavenou rýchlosťou 120km/h. Akékoľvek vyššie rýchlosti, či nebodaj divoká jazda znamená priblíženie sa k dvojcifernej hodnote. Ideálne tempo som v kombinovanom cykle zvládol za 8,6 litra/100km. Tu mi napadá otázka, kedy sa v japonských autách začnú predstavovať viacstupňové automaty?

Prívetivé počasie dovoľuje testovať autá poriadnejšie. Hoci ide o SUV, neodpustil som si pár rýchlych prejazdov cez zákruty. Zaujímavý negatívny fakt vo vôle riadenia sa neopakoval v danej verzii, cítil som sa istejšie za volantom. Honda CR-V rozhodne nepatrí medzi šprintérov, ktorí dovolia jazdiť na hrane limitu, teda na otvorenej komunikácii tobôž. Pruženie je mäkšie a zvykne sa nakláňať v zákrutách. Kvílenie pneumatík som docielil jedine v prudkých zákrutách v malej rýchlosti. Rýchlejšie prejazdy na serpentínach by znamenali riadne výkyvy a hazardoval by som nielen s drahým autom, no i so životom. Treba si uvedomiť, že SUV má vyššie ťažisko a viac mu vyhovujú dlhé rýchle zákruty a lá rýchlostná komunikácia R1 medzi Nitrou a Zvolenom.

Japonské SUV od Hondy vnímam veľmi pozitívne. Nie je tu nič, čo mi moc vadí, akurát som zo starej školy, takže preferujem presný šesťkvalt, ktorý Honda ponúka v CR-čku.

Fotogaléria