Nielen pre vodičov

Je až neuveriteľné ako rýchlo sa toto miesto zafixivalo do hlavy Slováka. Každý motorista, ktorý sa iba trošku zaujíma o cestovateľské zážitky na kolesách túži aspoň raz navštíviť Transfagarasan. My sme sa naň vybrali tiež, po x recenziách na internete, ktoré píšu aké je to netradičné a veľkolepé miesto sa od nás dozviete aj zopár užitočných rád. Na takúto cestu sa totiž nemusia vybrať iba nadšenci rýchlej jazdy, je tu toho viac na pozeranie.

Po včerajšej porcii 800 kilometrov, vyliezame na druhý deň zavčasu rána z troška tvrdej postele (veď, čo by sme chceli za ubytovanie v hodnote 11,50€/os.). Zahadzujeme plechovky od piva, ukladáme mapu a zliezame do jedálne penziónu. Po teplom čaji a chutnom kroasante (v cene ubytovania resp. pozornosť majiteľa penziónu) sa netrpezlivo usadáme s kolegom do Oplu Astra OPC. Toto auto nám robí spoločnosť v Rumunsku a zatiaľ sme s ním absolútne spokojní, nielenže vie jazdiť za podstatne slušnú spotrebu 9 l/ na 100 km, ale je vďaka nastaviteľnej tuhosti podvozka obozretný voči vášmu telu pri nárazoch od cesty.

[adsense]

Treba si dotankovať pohonné hmoty

Od najslávnejšej cesty sveta nás delí len 30 kilometrov po okreskách, to zvládame za polhodinku svižným tempom. Chceme ísť na istotu, preto navrhujem zastaviť sa na jednej z čerpacích staníc, ktoré sú hádam v každej väčšej dedine. Plavák Astry OPC ukazoval menej ako pol nádrže, čo sa zdá byť dosť, ale je to len nejakých 22 litrov benzínu. Vzhľadom na naše zajačie úmysly v jazde by sme sa buď museli krotiť alebo ostali visieť na niektorom z odpočívadiel.

Cartisoara, malá dedinka, keď sem prídete, ste nasmerovaní na priesmyk Transfagarasan, navigácia v Astre OPC fungovala na jednotku, takže sme trafili na prvýkrát. Asfaltová cesta bola hrubá a hlasná, akoby dávala vedieť vodičovi popredu, že tu neradno jazdiť nad vodičské limity, a nám sa ešte k tomu aj rozpršalo. Povrch cesty bol práve čerstvo vyfrézovaný, takmer ako šachovnica, samé diery. Podarilo sa nám vyhnúť vždy včas, modlili sme sa, aby to nebolo tak celú cestu. Úsek trval asi päť kilometrov, potom dierovú cestu nahradil opäť hrubý asfalt.

Určite najlepšia cesta sveta?

Ráno, okolo siedmej hodiny tu nie je ani živej duše, zhruba desať kilometrov idete lesnou cestou, postupne les redne a miesto neho sa naskytá pohľad na prvé výhľady, či tunely, ktorých statiku sme radšej nechceli odhadovať, no vyzerali na spadnutie. Nasleduje scenár z hororu. Okrem strašidelných neosvetlených tunelov, prechádzame za značku, ktorá oznamuje, že v čase 22:00 až 5:00 je v tejto oblasti zakázané jazdiť, možno kvôli úpravám na ceste, a možno z desivého pohľadu na spády vedľa cesty. Málokedy natrafíte na zvodidlo, vodičská chyba sa tu neodpúšťa. Začínam premýšľať, či je toto najkrajšia, najdesivejšia alebo najnebezpečnejšia cesta.

Popri ceste sú občas oddychové plochy, dve-tri sme využili na fotenie, každým zastavením sa stupňoval v našich telách adrenalín. Ja som si užíval atypickú cestu plnú zákrut, môjmu kolegovi trieštilo srdce od strachu a zároveň od úžasu, Predstavte si, že k týmto pocitom stačila približne rýchlosť 60 km/h. Mnohí o Transfagarasane tvrdia, že je famózny na rýchlu jazdu, ak áno, tak nie pre amatéra a nie pre nováčika. Prízvukujem vám, výborné pocity budete mať aj z pomalej jazdy a vyhnete sa kritickému zjazdu po skalách dole. To pravé orechové vás čaká až po prejdení priesmyku.

Sme hore, žiadna sláva, ideme dole

Od Cartisoary po vrchný bod Jazera Balea sa buď zrýchlil čas, alebo trasa nebola príliš dlhá, pretože sme sa tu ocitli akosi skoro. Zrejme nás tých 35 kilometrov posúval vpred strach resp. rešpekt. Ostali sme dosť sklamaní, Transfagarasan bol totiž úplne zahalený v hmle a pritom pršalo. Nevedeli sme nájsť ani miesto, kde sa robia pamätné fotky s výhľadom. Dúfame, že na spiatočnej ceste to bude lepšie. Nastáva výmena jazdcov, usadám na sedadlo spolujazdca, ďalších 65 kilometrov pôjdeme dole kopcom k jazeru Vidraru.

Teraz nastal čas preveriť schopnosti Opla Astry OPC. Vlhký povrch, kľukaté cesty, skoro žiadna premávka a tri módy nastavenia podvozku. Hoci dole šoféroval kolega, ja som si aspoň mohol bezpečne zapamätať profil cesty a predpripraviť sa na rýchlu jazdu do kopca späť. Čo vám poviem! Ak nemáte pevný žalúdok, celkom isto sa vám spraví z cesty nevoľno, aspoň pri podobnom tempe, akým sme išli my. K jazeru Vidraru vedie väčšinou obyčajná asfaltka, nečakajte nejakú nezabudnuteľnú scenériu, tá je totiž ozaj iba na Transfagarasane, avšak pre vodiča je to doslova raj.

Palacinky s vlajkou EÚ

Prichádzame k nemenovanému hotelu, objednávam si nugátové palacinky, miesto šľahačky mám zastopknutú vlajočku európskej únie, Rumuni si vážia členstvo v EÚ. S kolegom konštatujeme nadobudnuté poznatky. On je z cesty unesený, ja mám zatiaľ zmiešané pocity. Áno, Transfagarasan je ozaj pastva pre oči, ale to inde na svete nie je nič podobné alebo lepšie? Pochybujem, určite je! Odo mňa si zaslúži tento prechod minimálne pomenovanie „Najznámejší a najdramatickejší“, určite však nesúhlasím, že najkrajší alebo nebodaj pre vodiča najlepší!

Nastáva posledná etapa reportáže, prevediem vás za volantom Opla Astra OPC ja, teraz spozornejú hlavne vodiči. Ako sme si dosýta užili atmosféru jazera Vidraru, rozpumpoval som tep v krvi spolu s benzínom v palivovom čerpadle nášho auta. Viem, že ma nečaká žiadna hrozivá a nechránená zákruta, ani žiadny väčší výmoľ, akurát ojedinelá premávka. To je takmer ideálna situácia, dokonca aj asfalt vyschol, ide sa jazdiť.

Opel Astra OPC, diabol na cestách

Preháňanie s Oplom Astra OPC po 65 kilometrovej zmesi tých najrôznejších zákrut znamená nielen brutálny zážitok, ale aj boľavé ruky, krútite tu non-stop. Stačí mať nastavený OPC mód (to jest tuhý podvozok, strmé riadenie a ostrý zvuk motora), kopilota a plnú sústredenosť, potom sa to už len tak vezie.

[adsense]

Plný plyn znamená rev motora do 6000 ot./min., dovtedy auto citeľne zrýchľuje, následne plná brzda, ventilované kotúčové brzdy nemajú ani po x-tom zošliapnutí vädnúci účinok, volant sa skrúca doprava do 90 stupňovej zákruty, sedačky držia telo na mieste, pretože Opel Astra OPC disponuje v základe športovými výstuhami, ktoré navyše vedia elektricky zafixovať postavu rôzneho vzrastu (to isté má k dispozícii aj spolujazdec). Nasleduje krátke zrýchlenie, opäť brzda, doľava vracák a potom opäť motor ťahá z dvojky na 1500 ot./min. pomocou 400 Nm krútiaceho momentu až k 6000 ot./min., pričom neustále tlačí vašu chrbticu do operadiel.

Počas tohto zážitku som stačil vnímať iba tri fakty. Prvý, spotreba rástla až po Transfagarasan, konečná vyšla 18,7 l/100 km. Druhý, pomalší vodiči boli absolútne ústretoví, keď videli v spätnom zrkadle rýchlo dobiehajúce modré žihadlo s bleskom v znaku, snažili sa ísť čo najviac ku kraju, aby ich mohlo bezpečnejšie obehnúť. Tretí, konfigurácia trate v kombinácii Oplu Astra OPC znamená, že prevodové stupne dohora budú stačiť zaradiť iba tri. Jednak na treťom idete až 140 km/h, jednak takáto rýchlosť sa podobá už na rely. Bol som však prekvapený ako auto pohotovo poslúchalo, ani raz som nezažil s ním náznak nedotáčavého šmyku.

Konečne vidíme tú nádheru

Mali sme šťastie, na spiatočnej návšteve sa počasie vyjasnilo, Transfagarasan ukázal svoju pravú tvár. Z fotiek asi najlepšie pochopíte, prečo sem ľudia chodia radi, a nielen vyznávači dobrodružných ciest. V podstate sa dostanete do horského strediska Balea Lac, ktoré je dostupné ako v lete, tak i v zime, avšak v zime iba po vodopád Balea, odtiaľ vás už vyvezie lanovka. Zo severnej strany je cesta uzavretá, a to od novembra do konca mája.

V každom prípade, odporúčam navštíviť toto miesto na pár dní, či v zime, či v lete. V oboch obdobiach toho poskytuje dosť. Turistiku pre rodiny, aj extrémistov, ubytovanie v trojhviezdičkových hoteloch za 20€/noc/osoba a v zime sa tu vylyžujú dosýta lyžiari. Nachádza sa tu aj Ice Hotel (otvorený v zimnom období), noc v ňom stojí 90€ pre dve osoby, myslím, že v Rakúsku sú podstatne drahšie.

Záver, poponáhľajte sa!

Nezabudli sme si porobiť veľa pamätných záberov, aj nakúpiť nejaké tie suveníry domov. Sme na konci púte, čaká nás len návrat na Slovensko, ktorý nie je podstatné opäť opisovať. Transfagarasan stojí za návštevu, no vybral by som si aspoň deň na jeho podrobnejšie skúmanie, taktiež poskytuje dobré hotely s priaznivými cenami.

Medializácia tohto miesta urobila z prechodu turistickú atrakciu, ktorá bude z roka na rok populárnejšia. Ten kto tam ešte nebol, mal by sa poponáhľať, pretože časom nielenže opadne ošiaľ ohľadom najkrajšej cesty sveta, ale vedomie, že je populárnejšie donúti domácich zvyšovať ceny za služby a to sa chudobnému Slovákovi páčiť nebude.

Fotogaléria